Súčasná doba je dostupnosťou a ponukou materiálov neporovnateľná voči obdobiu pred rokom 1989, kedy boli dostupné len najzákladnejšie materiály, lepidlá, laky, či technológie, o ponuke a dostupnosti motorov ani nehovoriac. K dispozícii bola preglejka (nie idealnej kvality), smrekove alebo borovicove nosníky, balza pomerne zlej kvality a aj to ešte v nedostatočnom množstve, z lepidiel len klasika - Kanagom, Herkules (Duvilax), Epoxy CHS 1200, občas - naozaj občas Epoxy CHS 1500 (alebo 1505) na laminovanie (častejšie skôr trojzložkový Polyuretan)... O sekundových lepidlách (kyano-akrylát), polyuretanových aleabo akrylových dvojzložkových lakoch sme len snívali...
Na ochranu proti účinkom paliva sa, nie až tak dávno, používali rôzne parketové laky na báze syntetickej, v lepšom prípade epoxidovej, v dnešnej dobe je použitie akrylátových, či polyuretánových dvojzložkových lakov a farieb uplne bežné.
Materiálovo prišlo odvtedy k obrovskému skoku ako v dostupnosti balzy, preglejky (niekoľko druhov dreva), úplne bežne sú dostupné materiály k výrobe kompozitov - uhlíkové vlákna, tkaniny, rohože; kevlar, aramid a podobné materiály nie sú v leteckom (aj inom) modelárstve dávno vzácnosťou.
Pri stavbe treba dbať na povrchovú úpravu vhodným lakom, napríklad polyuretánovým, epoxidovým alebo akrylátovým, pretože treba zabrániť, aby model nasiakol palivom.
Na poťahy nosných plôch, ale aj samotných trupov (ak sú práve postavené klasickou technológiou) sa úplne bežne ako náhrada poťahového papiera, používajú nažehľovacie fólie, ktoré samotné sú odolné proti účinkom paliva (hoci spoje je potrebné ochrániť pred preniknutím zbytkov paliva). Ale dnes už bežná elektrifikácia
prakticky vytláča použitie motorov s vnútorným spaľovaním, takže veľmi často odpadá použitie farieb a krycích lakov.
Či je elektrifikácia
pozitívny, alebo negatívny trend, nechám na každého individuálnej úvahe...
Sú dve možnosti, podľa ktorých zvoliť prvý model.
Na začiatok je dôležité aby bol model stavebne jednoduchý, a lietavý. Prvá možnosť je postaviť si malý model na motor 1,5 – 2 cm3, ale v tom prípade je potrebné si uvedomiť, že malý model je veľmi závislý na stabilnom a kľudnom počasí, pretože jeho nízka hmotnosť a tým nízka zotrvačnosť, ho robia pomerne nestabilným.
Model na väčší na motor (2,5 - 4,6 cm) je samozrejme stabilnejší, ale pre úplného začiatočníka prináša jeho stavba so sebou určité požiadavky na SKUTOČNE poctivé dodržiavanie stavebných pokynov a technológie, nakoľko s vyššou hmotnosťou sa zvyšujú nároky na prevádzkovú bezpečnosť.
Samozrejme, obe možnosti majú svoje pre a proti. Malý model, je síce ľahký a má dostatočnú nosnú plochu a môže mať veľmi dobré letové vlastnosti. Ale, ako uvádzam vyššie, vo veternom počasí má tendenciu byť vratký. Ich veľkou prednosťou je podstatne nižšia počiatočná investícia do stavby a motora. Pri prípadnej havárii prichádza k menším poškodeniam, hlavne ak lietame na tráve.
Väčšie modely aj tým že lietajú na dlhších lankách, sú letovo stabilnejšie aj pri veternom počasí. Vďaka dlhším lankám má pilot možnosť lepšieho využitia letového priestoru pri učení akrobacie. Nevýhodou je väčšia stavebná náročnosť a komplikovanejšia opraviteľnosť po prípadnej havárii. Veľké modely majú väčší ťah do laniek takže na tréning pre menšie deti sú vhodnejšie malé modely.
No a zvlášť v súčastnosti sú podstatným parametrom aj letové priestory, ktoré so zvyšovaním kubatúry motora kladú vyššie nároky na priestor, a to aj z dôvodu bezpečnosti a v neposlednom rade aj v súvislosti s hlukom. Otvorene si dovolím vyjadriť určité pobúrenie nad faktom, že so súčasným stavom výstavby obytných zón, sa strácajú priestory na bezpečné a (obojstranne) nerušené lietanie, pretože ľudia sa stali časom precitlivenými voči zvukom, ktoré by napríklad v minulosti na dedine považovali za úplne bežné - zvuk cirkuláru pri rezaní dreva, ktorý nie je veľmi odlišný od zvuku modelárskeho motora. Ale hluk spôsobený automobilovou dopravou, aj v blízkosti obytných zón, zdá sa, takýmto podivínom akosi nevadí.
Takisto je problém nájsť voľnú a kvalitnú trávnatú plochu, nakoľko futbalové ihriská majú v dnešnej dobe povrch často vybudovaný z umelého materiálu, alebo je jeho údržba natoľko sofistikovaná, že správcovia a prevádzkovatelia nechcú na hraciu plochu modelárov pustiť, a to často aj napriek uisteniu, že poškodenie plochy je pri lietaní s upútanými modelmi neporovnateľne menšie, než pri futbalovom zápase. Ale toto sú už tie najmenšie problémy ohľadom letových priestorov...
Nakoľko je mojou doménou kategória rýchlostných modelov, pre záujemcov o túto, síce technicky náročnú, ale suvernne najobjektívnejšiu kategóriu "...čo sa stopkami odmeria, to ti nikto neukradne", sa budem hlavne venovať modelom rýchlostným, a to buď národnej kategórii Rodeo, alebo samotnej kategórii F2A.
Pre začiatok v kategórii rýchlostných modelov, uvádzam , nasledujúci článok, ktorý vyšiel v časopise Modelář v roku 1982, od Z.M.S. Milana Vydru.