Napísal: Ing. Ján Škrabálek
Už po tretí krát za posledné štyri roky sa i tohoto roku vybrala slovenská reprezentačná výprava upútaných akrobatárov (kat.F2B) na dlhú a strastiplnú púť do španielskeho VALLADOLIDU, kde sa konali majstrovstvá Európy v kategóriách F2A - rýchlostné modely, F2B - akrobatické modely, F2C - teamy a F2D - combat. Za Slovensko sme sa zúčastnili iba v kat. F2B. Zostavu tvorili Ján Stano, Zdeno Bajer a Ing. Ján Škrabálek (pisateľ tohto príspevku) v doprovode trénera U-modelárov SR Pavla Barbariča.
Vzhľadom na pesimistické prognózy a vylepšený model financovania reprezentácie SR, bola výprava vybavená zaplatenými súťažnými vkladmi a služobným DUCATO-m. Všetky ostatné výdavky (i za naftu) boli vedením zväzu s plnou dôverou ponechané do réžie účastníkov výpravy. Nosným pilierom takejto filozofie bola čisto racionálna úvaha predsedu leteckých modelárov p.Košťana, že do neperspektívnej kategórie je škoda vrážať ťažko získané centrálne peniažky, ktoré sa dajú lepšie využiť pre kategórie jemu bližšie ako po stránke technickej tak i po "inej línii". Raz darmo, bližšia je košeľa ako ... - na Slovensku je to tak.
Po dlhšej reprezentačnej odmlke som bol tohoto roku do súťažného družstva nominovaný i ja, akrobatársky veterán. Dôvodom mojej nominácie bolo služobné resp. súkromné zaneprázdnenie Ing.Šreka a Ing.Burgera v čase prípravy a konania ME. Ja som už vlastne s reprezentačnou aktivitou nerátal, rozhodol som sa však zobrať "hodenú rukavicu" a nenechať svojich odchovancov v štichu. Navyše ma zaväzovala i skutočnosť, že začiatkom roku, na vyhodnotení športovcov v Modre - Harmónii, som prevzal pohár "MODELÁR 20. STOROČIA" za zosnulého Jožka Gábriša, zaslúžilého majstra športu, trojnásobného majstra sveta v upútaných akrobatoch, ktorého som sám odchovancom. A zrovna v tomto období vzišlo na svetlo modelárskeho sveta i publikované hodnotenie p. Košťana o slabej výkonnosti a neperspektívnosti slovenských akrobatárov.
Dosť však už "plaču nad rozliatym mliekom".
Príprava členov súťažného družstva prebiehala na modelárskom letisku Vajnory. Hlavným bodom bola príprava na extrémne podmienky VALLADOLIDU - nízky atmosférický tlak (nadmorská výška cca 800m) a vysoké teploty pri nízkej vlhkosti. Chcelo to teda motory s primeranou zásobou výkonu (avšak ešte s kultivovaným správaním), palivo ktoré minimalizuje karbonizáciu oleja a teda i "zapekanie" motorov pri zachovaní dostatočnej kompresnej tesnosti tak, aby ich chod bol spoľahlivý ako "schafhausenky". To je totiž alfou a omegou dobrých letových vlastností akrobatického modelu. Pre "zasvätených" je totiž viac - menej známa skutočnosť, že výkyvy, resp. pulzácia chodu motora neumožňuje dodržiavať rytmus lietania akrobatických figúr a táto tiež spätne ovplyvňuje polohu kormidiel a teda i tvar figúr. Keď k tomu pridáme nutnosť dokázať vyladiť motor v tolerancii cca +- 50 až 100 otáčok (pri úrovni cca 10´000 otáčok/min - ladený výfuk), dovážiť krídlo modelu o hmotnosti cca 1700 gramov s presnosťou zlomku gramu (0,25 g.), "čumák" v s presnosťou cca 1,00 g., polohu nádrže na ..., vývody drôtov na ...atď. Skrátka je toho dosť a dosť, ak zvážime i možné kombinácie a vzájomné ovplyvňovanie jednotlivých parametrov. Zdeno Bajer takto zalietaval éro dva roky, počas čoho nalietal stovky štartov. Nesmie sa však pritom prihodiť žiadna vážnejšia udalosť ktorej výsledkom je väčšie rozladenie resp. poškodenie modelu. K tomu stačí úplne máličko ak zvážime, že základná letová hladina akrobatického modelu, letiaceho rýchlosťou 25 m/s, je cca 1,5 metra. To potom stačí zaváhanie na zlomok sekundy a je po ére. V tomto smere je pre akrobatára úplne nevyhnutné totálne potlačiť strach "zo zeme" a mať nervy ako "špagáty". Ak do toho pripočítame ešte aj vevypočítateľné veterné poryvy, zapríčiňujúce niekedy i úplné preklopenie modelu do nožového letu (kolmo na pútacie drôty), tak mi verte, že to všetko ide mnohokrát "na doraz". Za vetra vo figúrach "nad hlavou" je zas veľké nebezpečie "zhodenia" modelu smerom k pilotovi, čím sa stane model neovládateľný a je len otázkou šťastia, či sa ho podarí tesne nad zemou dostať pod kontrolu a zabrániť tak neodvratnej katastrofe. V poslednom období takto došlo o modely viacero i špičkových modelárov. Na MS v r.1996 vo Švédskom Norrkopingu takto došiel o model Talian Luciano Compostella, mnohonásobný majster Európy. Tu sa z rovnakej krízovej situácie dostal 2x úplne elegantne Japonec Yoshimura Sadahiko, pritiahnúc padajúci model k sebe priamo za pútacie drôty, ovšem v rukavičkách, ktoré zabránili porezaniu ruky drôtmi. Odvtedy viem, že tie ich rukavičky nie sú iba na parádu. Stávajú sa však aj "banálnejšie" chybičky akými sú napr. opačná montáž pútacích drôtov na strane modelu alebo rukoväte. Na toto doplatil Zdeno Bajer, keď zrušil svoje majstrovské éro na rutinnom tréningu, našťastie až po ME. Ja pre minimalizáciu tohto rizika nechávam drôty trvalo upnuté na rukoväti a "motám" ich opačne od modelu k rukoväti, čomu sa už mnohí čudovali. Tiež je úplne samozrejmá nutnosť výbornej priestorovej orientácie pilota a "správne" videnie tvaru lietaných obratov, nakoľko bodovači hodnotiaci zostavu pozerajú na obraty z iného miesta. Dosť však už pre mnohých nezáživného know-how F2B.
Deň D nastal v piatok 3. augusta, keď sme sa v Ducate, vyzbrojení modelmi, "vercajchom", stravou, spacákmi, nafukovačkami... a hlavne peniazmi vydali na 42 hodinovú púť, vyše 2600 km dlhú, smerom Brno - Praha - Plzeň - krížom cez Nemecko, Francúzsko a časť Španielska do cieľovej stanice VALLADOLIDU. Naša výprava dorazila na miesto v nedeľu o tretej ráno. Keďže nebola iná možnosť "zastanovali" sme na asfaltovom parkovisku, ktoré bolo dočasne vyhradené na tréningové lietanie F2B a F2C. Tejto možnosti sme v nasledujúcich dňoch využili do sýtosti. Ja som nalietal cca 20 tréningových štartov, čo bolo v mojej doterajšej kariére nepredstaviteľné kvantum. Ráno budíček, najnutnejšia hygiena, vlastné raňajky a hop ho na oficiálny "pľac", čo tam nového. Po krátkej chvíli návrat späť a začiatok tréningových letov. Potom obed a znovu na "pľac" skúsiť po štarte na oficiálnej ploche. Ďalšia noc bola lepšia, lebo nám umožnili spanie v súťažnom areáli, kde bola všetka základná hygiena a strážený priestor. Náš team manažer Paľo Barbarič, ktorý priletel v nedeľu večer do Madridu a do Valladolidu sa dostal autobusom neskoro v noci, sa darmo "domobilovával" aby sme pre neho prišli, musel prespať na lavičke (všetci vypnuté mobilné telefóny - pozn. P.B.). A veru v noci nebolo dvakrát teplo - tak to komentoval. Ďalšia noc už bola na oficiálnej ubytovni - vysokoškolskom internáte, ležiacom medzi oficiálnym a tréningovým "pľacom". Bunka s dvomi jednopostelovými izbami, predsienkou, halou, WC + sprcha a kuchynka s ľadničkou bolo ubytovanie na slušnej úrovni. Tiež cena bola slušná, na 7 nocí cca 11 tisíc za posteľ.
V utorok, 7. 8., začala prebierka a oficiálne tréningy. Počasie nám však nedožičilo využiť čas vyhradený na lietanie - fúkal vietor s poryvmi o rýchlosti až cca 20 m/sek, čo sa už viac počas majstrovstiev chvalabohu nezopakovalo. Podvečer sa v súťažnom areáli konalo otvorenie majstrovstiev za účasti oficiálnych modelárskych, mestských i vojenských činovníkov. Program spestril o.i. pestro odetý folklórny súbor, dvojmotorový vojenský letún a krátky ohňostroj.
V stredu začalo prvé súťažné kolo kat. F2B, v ktorej súťažilo 40 pilotov z 15 zemí Európy. I keď by bolo možné celé kolo zvládnuť za deň, usporiadateľ ho rozplánoval na 1,5 dňa aby mali i bodovači a organizátori viac možností oddýchnuť si pred páliacim slnkom. My sme najviac sledovali našich odvekých rivalov - bratov Čechov. Doobeda letel prvý Jura Vejmola, najhorúcejšie ohnivko českej reprezentácie. Krátko po ňom druhý najlepší český pilot Radek Dobrovolný. Po obede letel náš prvý súťažiaci Ján Stano, so slušným výsledkom, a na večer tretí Čech Ing. Peter Kapuscinský. Tým bol prvý deň pre pôvodné Česko-slovensko ukončený. Voči minulým rokom sa usporiadateľ zlepšil aj v tom, že hneď po štarte dostal každý súťažiaci kópie bodovacích hárkov. Večer po neoficiálnom sčítaní výsledkov nastalo v radoch našich českých súperov rozčarovanie zo slabého, až tendenčného bodovania rozhodcov. Bolo nám jasné, že v pravidlách jednoznačne definovaná geometria obratov je jedna vec, jej dodržiavanie druhá vec a bodové ohodnotenie tretia vec. Podľa nás je kruh kruhom, štvorec štvorcom a rovnostranný trojuholník rovnostranným trojuholníkom (uhly 60 stupňové). Aj sme figúry skúšali v tréningu lietať "módne" zdeformované, nejako nám to však nešlo, lebo správne tvary máme už moc "v krvi". Druhý deň letel svoj prvý let Zdeno Bajer a zaletel dobrý štandard. Onedlho som letel ja. Pod výsledok môjho letu sa trochu podpísala počiatočná nervozita a snaha zaletieť čo najlepšie. Nechal som sa trochu vykoľajiť malou chybou v úvodnej figúre - dvojitom súvrate, čo ma nakoniec stálo chybu v nasledujúcich invertných premetoch, nakoľko som zaletel jeden premet "nadplán". Bodovači to bohužiaľ zaregistrovali a ocenili figúru nulou, i keď sa takýto "nadplán" bežne prehliada, čo sa stalo v druhom lete R. Dobrovolnému - beztrestne. Bolo jasné, že v druhom kole bude treba zabrať naplno.
V druhom kole sa napriek zvislostiam nemenilo štartovné poradie a tak vo štvrtok poobede, za veľmi slušného počasia, zaletel Vejmola špičkový štart, ktorý ho vyniesol v rozlietavaní na veľmi pekné štvrté miesto. Dobrovolný tiež nezaváhal a zabezpečil si miesto tesne v prvej finálovej pätnástke. Obdobne sa pochlapil aj náš J.Stano. Zbytok súťažiacich mal čas do ďalšieho dňa na dolaďovanie a tréning. Ja som toho spolu s Bajerom využil plnou mierou. V piatok sa Kapuscinskému pri ťahovej skúške (20 kg) poškodilo jedno z laniek, čo znamenalo opravný let. Zrovna nastávajúcu prestávku využil na "zalietanie" náhradných laniek, ktoré však boli o cca 30 cm dlhšie, čo ho potom v súťažnom lete stálo nulu za štvorlístok, nakoľko už v tom čase naberal vietor na intenzite a nie najlepšie naladený motor to už proti vetru neutiahol. Pre túto chybu skončil nakoniec na 28. mieste s 2627,5 bodmi. Aby sme to nemali ani my moc jednoduché, onedlho sa rovnaká závada vyskytla i Bajerovi, ktorý však už nemal možnosť skúšobného letu. Cez tento handicap zaletel súťažný let veľmi dobre, do finále sa však neprebojoval, hoci tam podľa nás právom patril. Skončil nakoniec na 17. mieste s 2736,5 bodmi. Mne už pred druhým letom bolo jasné, že nesmiem zaváhať. Posledné dolaďovanie prinieslo svoje ovocie a za čerstvého vetra som sa nakoniec prebojoval na konečné 21. miesto, keď som nalietal 2708 bodov. Pritom posledný z finalistov Dobrovolný, nalietal v rozlietavačkách 2754,5 bodov. V rozsahu stovky bodov sa umiestnilo 15 súťažiacich, pričom viac ako 2800 bodov malo iba 7 pilotov. Po skončení kola sme obdržali oficiálne výsledky z rozlietavania, na základe čoho naši českí bratia neomylne zrátali, že v družstvách je to fantastické, nakoľko súčet umiestnení ich radí na druhé miesto a nás na miesto tretie. Prvými boli nedostižne Francúzi i bez toho, aby sa im do výsledku zaratával kraľujúci majster Európy a vicemajster sveta Gilbert Beringer. Ja som však nabádal k opatrnosti, lebo až oficiálne výsledky ukážu ako to vlastne dopadlo. Nič na to, SMS-ky, ohlasujúce tento triumf sa nezadržateľne rozleteli po celom "okolitom svete".
Deň pravdy nastal v sobotu, keď prvých 15 pilotov letelo po tri finálové lety. Tie rozhodli o konečnom poradí prvej pätnástky, bez ohľadu na doposiaľ nalietané body. Skrátka samostatná súťaž. V nej skončil Vejmola na 9.mieste, Stano na 11.mieste a Dobrovolný na 15.mieste. Novým majstrom Európy sa podľa očakávania stal znovu G.Beringer, veľmi spoľahlivo lietajúci so svojou polomaketou skutočného akrobatického lietadla SU-31, vybavenou štvortaktným motorom. S modelom tejto koncepcie sa predstavil už v r.1985 v anglickom Wigane, kde sa majstrom Európy stal L.Compostella a naše družstvo v zložení S.Čech, Z.Křižka a ja skončilo na bronzovom mieste za Talianmi a Angličanmi.
Po ukončení finálových letov v ostatných kategóriách sa predvečerom konal záverečný ceremoniál, na začiatku ktorého bolo uskutočnené aj vyhlásenie výsledkov paralelne prebiehajúcich súťaží španielskeho dorastu. Zároveň boli vyhlásení najmladší a najstarší pretekári. Tým druhým bol 65 ročný Compostella. Pre nás bolo však najočakávanejšie vyhlásenie umiestnenia družstiev v kat.F2B. Nadovšetko, i nad to najoptimistickejšie očakávanie, sa naše družstvo umiestnilo na fantastickom striebornom stupienku za francúzskym a pred ruským družstvom. Aké veľké bolo naše šťastie, také veľké bolo sklamanie našich priateľov Čechov, ktorým zostala nepríjemná "zemiaková" medaila. Až nám ich aj bolo v kútiku srdca ľúto. Aj to je však jedna zo stránok športu. Večer pokračoval už v interiéroch spoločenskej sály valladolidského hotela tradičným banketom. Konal sa však bez našej účasti z čisto prozaického dôvodu - finančného. Tak sme si na našej izbe spravili s našimi veľmi smutnými priateľmi súkromný banket a bez dlhého ponocovania ukončili tento pre nás tak nádherný deň.
V nedeľu sme po dosť skorom budíčku, hygiene, raňajkách a "ládovaní" vecí do Ducata, vykonali ešte nákup nevyhnutných vecí v blízkom CARREFOUR-e a o 10:00 sme sa vydali na spiatočnú cestu. Poobede, už na francúzskej strane, sme ešte na chvíľku vyskúšali vody Atlantiku a takto osviežení ukrajovali zbytok z vyše 2600 km dlhej cesty späť. Pred Bratislavou sme sa ocitli presne o polnoci z pondelka na utorok, po 38-mich hodinách trmácania v aute. Bol to krásny pocit, keď sme si uvedomili, že pred niečo vyše týždňom sme odchádzali opačným smerom s mysľami plnými očakávaní a tých najtajnejších prianí. Teraz sme mohli s úsmevom s hrejivým pocitom konštatovať, že naša námaha a vynaložené prostriedky neboli márne. Pripekať sa totiž počas tréningu za 35 stupňovej teploty na asfalte, miesto kúpania sa na neďalekých Zlatých pieskoch bola veru tvrdá drina.
Boli to však podmienky veľmi blízke valladolidským. A keď aj uznávam starú múdrosť, že nieje ani tak dôležitý cieľ ako cesta k nemu, nezaškodí z času na čas si na tento cieľ i siahnuť.